Snom neznámeho vojaka je hromadný hrob neznámych generálov

Služba na Oriskany (2. časť)

Keď sa začala vojna vo Vietname, mal Larry Matthews iba 13 rokov. Podobne, ako mnohí ďalší Američania si myslel, že konflikt sa čoskoro skončí. Komunisti dostanú rýchlo na frak, veď Amerika vždy vyhrala.

O sedem rokov neskôr však bol koniec stále v nedohľadne a Larry dostal povolávací rozkaz. „Nastala veľká zmena. Od ofenzívy Tet bola väčšina Američanov presvedčená, že nemôžeme vyhrať, kým krajinu kompletne neobsadíme. A to nechceli ani občania, ani politici. Ľudia tiež mali pocit (a celkom oprávnený), že juhovietnamská vláda je riadne skorumpovaná. V čase, keď som tam bol (1971 až 73) si to všetci chceli len odkrútiť a dostať sa odtiaľ,“ hovorí Larry.

„Keď sa v januári 1973 podpísalo prímerie, bol som z toho rovnako nadšený ako všetci ostatní. Naše štyri lietadlové lode sa slávnostne zhromaždili v Tonkinskom zálive. Ešte pár dní predtým by to bol perfektný cieľ pre MiG-y...,“ spomína Larry. „Žiaľ, prímerie nevydržalo a Sever na jar 1975 okupoval Juh. Bol to veľmi smutný deň pre všetkých ľudí, ktorí majú radi slobodu.“

Nábor námorníkov sa neriadil žiadnymi špeciálnymi pravidlami. Väčšina z odvedencov boli suchozemci, ktorí s plavbou po mori nemali žiadne skúsenosti. „Po desiatich týždňoch základného výcviku nám však všetko doslova vtĺkli do hláv. Ďalšie technické podrobnosti sme sa naučili v námorných školách alebo na lodiach. Ja som išiel do kurzu radistov v San Diegu,“ vraví Larry. Po absolvovaní výcviku vykonával najprv administratívnu prácu na pozemnej základni, potom ho pridelili na muničnú loď USS Mauna Kea. Po štyroch mesiacoch pri vietnamskom pobreží ho prevelili na Oriskany, kde bol ako štábny poddôstojník k dispozícii kapitánovi Johnovi C. Barrowovi. „Bol to ozajstný gentleman. Keď som sa teraz na rozlúčke s Oriskany v Pensacole rozprával s bývalými spolunámorníkmi, nikto o ňom nemohol povedať zlého slova. Viedol nás svojimi schopnosťami a dôstojnosťou, a nie vďaka strachu a vyhrážkam, ako iní dôstojníci,“ hovorí Larry o svojom kapitánovi. Okrem administratívnej práce sa podieľal aj na vysielaní lodného rádia KRIS. Na palube Oriskany slúžil 13 mesiacov.

Oriskany patrila k najviac využívaným lietadlovým lodiam vo Vietname. Vysoké straty jej pilotov sa často pripisujú aj mimoriadne agresívnemu spôsobu vedenia boja. A čo na to hovorí Larry? „Piloti boli agresívni najmä preto, lebo boli veľmi dobre vycvičení presne na takýto džob. Chcelo to naozaj poriadne silné nervy, lietať doprostred všetkých tých protilietadlových rakiet a kanónov! Myslím si, že morálka bola vysoká aj napriek stratám. Posádka si dobre konala svoju prácu, pretože to bola pre ňu v prvom rade vec hrdosti. Dokonca aj tí, ktorí nepodporovali našu vojenskú prítomnosť vo Vietname, robili všetko pre svojich spolunámorníkov a pre našich pilotov.“

O lietadlových lodiach sa zvykne hovoriť ako o plávajúcich mestách. Larry však život na Oriskany prirovnáva rovno k životu vo veľkomeste – aj napriek nízkemu počtu „obyvateľov“ (3500 členov posádky). Máte čas iba na prácu, jedlo a spánok. K dispozícii máte rozhlas, televíziu a dokonca aj letisko! Na lodi však platia prísne pravidlá, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby bol každý v bezpečí a rešpektoval ostatných. O tom, že aj zdanlivo banálne porušenie pravidiel môže mať tragické následky svedčí nehoda, ktorú zaznamenal Larry na svojej stránke. Podľa predpisov, ak chce niekto na lodi niečo vyhodiť, môže to urobiť iba na vyhradenom mieste na korme. Niekto na Oriskany však vylial čistiaci prostriedok cez bok plavidla. Chemikáliu vietor sfúkol naspäť na hangárovú palubu, kde zasiahla dvoch námorníkov do tváre. Rick Sinders ostal od pálivej bolesti v očiach ochromený na mieste, Peter Chan sa oslepený rozbehol preč. Na hangárovej palube práve prebiehala motorová skúška a Chan vbehol rovno za výstupnú trysku F-8. Prúd vzduchu ho zmietol do mora a aj keď sa okamžite rozbehla záchranná operácia, Chana sa nikdy nepodarilo nájsť.

Larry prišiel na Oriskany v auguste 1972 krátko po kolízii s USS Nitro. Celá loď o tom ešte hovorila. Stalo sa to, keď obe lode plávali vedľa seba a Oriskany preberala munícia. Nitro sa však chybou svojej posádky dostala príliš blízko. Výsledkom bol poškodenie výťahu na pravoboku Oriskany. V novembri 1972 lodi odpadla skrutka a musela odplávať do Jokosuky, kde ju nahradili. Na dva týždne v Japonsku má Larry dodnes vynikajúce spomienky – precestoval krížom-krážom ostrov Honšú. Po odplávaní z Jokosuky však prišla jediná silná búrka, ktorú na mori zažil. „Kývalo to aj s veľkou lietadlovou loďou. Museli ste sa poriadne držať, aby vás to neobúchalo a nezranili ste sa. Môžem si len predstavovať, aké to bolo na našich malých sprievodných torpédoborcoch. Nanešťastie, v Japonsku sme pribrali asi sto nováčikov, ktorí nikdy predtým neboli na mori. Dostali morskú nemoc a z toho smradu bolo zle aj nám ostatným. Toto naozaj nie je príjemná spomienka, ale nikdy na ňu nezabudnem.“

Na záver mi nedá nespomenúť zaujímavú štatistiku, ktorú má Larry tiež na svojej stránke. Týka sa poslednej, siedmej bojovej plavby vo Vietname (celkovo pätnástej operačnej) od júna 1972 do februára 1973. Okrem bežných vojenských údajov, ako je 8057 bojových letov, tam Larry uvádza aj počet prípadov pohlavných chorôb – 1459. To je vyše 40 percent posádky!

 

  

Thanks to Larry Matthews!

Posted by: Patejl at 20:05 | link | comments
uss oriskany, namornictvo - navy

Služba na Oriskany (1. časť)

Počas dvadsaťšesťročnej aktívnej kariéry USS Oriskany prišlo o život 148 členov posádky – 30 námorníkov a 118 príslušníkov leteckého personálu. Najhorším dňom bol 26. október 1966, keď sa pri neopatrnom zaobchádzaní vznietila padáková svetlica v prednom muničnom sklade. Oheň sa rýchlo rozšíril, začali vybuchovať aj uložené 127 mm rakety Zuni. Kým sa plamene podarilo uhasiť, vyhorelo päť palúb na prove. O život prišlo 44 ľudí – 18 námorníkov a 26 letcov.

Najmä strata skúsených pilotov bola veľmi citeľná. Mnohých ďalších totiž zostrelili nad Vietnamom a lietadlová loď ostala zrazu bez letcov. Z iných nosičov museli prísť na Oriskany dobrovoľníci. Jedným z nich bola aj súčasný senátor John McCain, ktorý na Oriskany prišiel z lietadlovej lode USS Forrestal. Presne rok po požiari, 26. októbra 1967, zostrelila jeho A-4 Skyhawk protilietadlová raketa. McCain strávil päť a pol roka v zajatí.

 

Aká nebezpečná je práca námorných pilotov, ukázalo už nasadenie v Kórei. Protilietadlové delostrelectvo dostalo deväť lietadiel z Oriskany. Piatich pilotov sa podarilo zachrániť, traja padli a jeden skončil v zajatí. Ďalší traja letci zomreli pri nehodách. Príležitosť na vzdušný boj mali stíhači z Oriskany iba raz – a dokonale ju využili. K operačnému zväzu TF 77 sa 18. novembra 1952 priblížilo sedem stíhačiek MiG-15. Vo vzduchu práve hliadkovala štvorica F9F-5 Panther. Naviedli ich proti MiG-om, veliteľ hliadky kapitán Elwood však začal mať problémy s palivovou pumpou. Musel sa otočiť k návratu na loď v sprievode svojho čísla. Proti MiG-om tak ostala iba dva Panthery. Pilotovali ich nadporučíci Royce Williams a David Rowlands. Na strane útočníkov bola nielen početná, ale aj kvalitatívna výhoda. MiG-y boli výkonnejšie a lepšie vyzbrojené, ale štatistiky súboje nevyhrávajú. Obaja americkí stíhači vyradili po jednom protivníkovi. Williamsov Panther však tiež utŕžil zásahy a Rowlands zas vystrieľal všetku muníciu. Obaja sa preto snažili ukryť v oblakoch pod nimi. Práve keď do nich smerovali, vyletel z mrakov opačným smerom nadporučík John Middleton. Po tom, čo eskortoval Elwooda do bezpečnej vzdialenosti sa vrátil na pomoc. Keď Middleton zasiahol tretieho súpera a na scénu sa blížila ďalšia hliadka Pantherov, ostatné MiG-y sa radšej odpútali z boja. Všetky Panthery pristáli v poriadku na Oriskany. Williamsovi a Middletonovi uznali každému po jednom zostrele, Rowlandsovi poškodenie MiG-u.

Krátko pred stretnutím zachytili rádiový povel v ruštine k útoku. MiG-y boli bez označenia a prileteli smerom od Vladivostoku. Podľa všetkého to boli sovietski, a nie kórejskí alebo čínski piloti. Pravdepodobne chceli otestovať reakcieschopnosť a spôsob obrany amerického zväzu lietadlových lodí. Dvaja z nich zaplatili za tento experiment životom. Podľa jedného zdroja patrili MiG-y k 781. IAP (stíhaciemu pluku), 165. IAD (stíhacej divízii). Kapitán Beljakov a staršij lejtenant Pachonin zahynuli.

 

Ďalšiu príležitosť na vzdušné súboje mali stíhači z Oriskany až o štrnásť rokov neskôr. Tentoraz sedlali výkonné stroje F-8 Crusader. Tieto stíhačky si z Vietnamu odniesli celkom lichotivé skóre. Spolu zvíťazili nad štyrmi MiG-21 a štrnástimi MiG-17, ďalšie tri sedemnástky zostrelili pravdepodobne. Severovietnamské stíhačky dostali iba štyri Crusadery. Letci z Oriskany sa ocitli na oboch stranách tejto tabuľky. Jeden zo zostrelených Crusaderov pilotoval podplukovník Rick Bellinger. Počas druhej svetovej vojny slúžil ako pilot armádneho bombardéru. Po vojne prestúpil k námorníctvu. V boji nad Hanojom ho 14. júla 1966 jeden MiG-17 zasiahol kanónmi. Bellinger mal poškodený systém na doplňovanie paliva počas letu. Na návrat na Oriskany nemohol ani pomýšľať a tak sa snažil  dotiahnuť do Danangu. Keď mu došlo palivo, musel použiť vystreľovacie sedadlo. Z mora ho vytiahol vrtuľník a 9. októbra 1966 sa mu podarilo vyrovnať skóre. Štyri Crusadery vtedy sprevádzali útočnú skupinu, keď sa k nej priblížili nové severovietnamské nadzvukové stíhačky MiG-21. Bellinger na jednu z nich vypálil dve rakety Sidewinder a MiG sa porúčal do ryžového poľa.

 

Štvoricu A-4E z Oriskany napadli 16. augusta 1966 dve severovietnamské stíhačky MiG-17. Skyhawky už boli bez munície, ale MiG-y ich nedokázali vymanévrovať a po vystrieľaní pár 37 mm granátov do prázdna sa radšej odpútali.

 

Pamätný vzdušný boj sa odohral 14. decembra 1967. Pred hlavným náletom mali dva A-4E vyradiť severovietnamské radary. Jeden z nich sprevádzal major Richard Schaffert v kokpite F-8C. Hlavná útočná skupina unikla pozornosti severovietnamských stíhačiek. Na osamotený Skyhawk v sprievode jedného Crusadera si však začali robiť zálusk hneď štyri MiG-17. Schafferta sprevádzala smola od začiatku. Pri predletovej kontrole zistili, že jedna raketa je chybná  a tak odštartoval iba s tromi Sidewindermi. Prvej rakete, ktorú odpálil, zlyhala rozbuška, ďalšie dve sa odklonili od cieľa pri divokých manévroch. Schaffert však mal ešte štyri 20 mm kanóny. Predtým, v pilotnej škole, bol streleckým inštruktorom a tak dobre vedel, ako ich použiť. Na vzdialenosť 450 m dostal jeden MiG do zameriavača s miernym predstihom, stisol spúšť a... z každého kanónu vyšla iba jedna rana. Pri predchádzajúcom prudkom manévrovaní sa mu zbrane zasekli. Aj napriek tomu sa však rozhodol ostať a bojovať, kým sa Skyhawky dostatočne nevzdialia. Našťastie, ani jeho súperom sa smola nevyhýbala. Odpálili naňho štyri rakety K-13 (Atoll), ale tiež minuli. Traja sa postupne odpútali, ostal iba jeden, s ktorým Schaffert predvádzal doslova vysokú školu pilotáže. Keď už toho mal dosť, v tom pravom okamihu sa spustil strmhlav so zapnutou forsážou až tesne k zemi. MiG už nestihol zareagovať a nedokázal ho sledovať. Celý súboj trval viac ako 10 minút, čo je pri rýchlosti prúdových stíhačiek celá večnosť. Nestal sa však najdlhším vzdušným bojom vietnamskej vojny a dokonca ani toho dňa. Keď Schaffert unikal, na scénu sa vrátili stíhači. ktorí predtým odprevadili hlavnú útočnú skupinu. Medzi roztrúsenými MiG-mi a Crusadermi vypukla divoká mela. Kapitán Richard Wyman sa zavesil za jeden MiG-17. Pätnásť minút sa naháňali vo výške vrcholcov stromov, keď ho nakoniec zasiahol Sidewinderom. Aj Schaffert aj Wyman neskôr zložili svojim protivníkom poklonu ako veľmi udatným a schopným pilotom.

 

Omnoho horším protivníkom boli protilietadlové rakety a kanóny všetkých ráží. Tri lietadlá z Oriskany sa dokonca zrútili po zásahu z ručných zbraní. Dvakrát sa pilota podarilo zachrániť, major Donald V. Davis však 25. júla 1967 prišiel v kokpite Skyhawku o život. V dvoch vojnách v Kórei a vo Vietname zahynulo v boji spolu 74 letcov z Oriskany, ďalších 18 padlo do zajatia. Ako jeden príklad za všetky môže poslúžiť 11. operačná plavba (3. bojová túra vo Vietname) od 16. júna 1967 do 31. januára 1968. Air wing 16 operujúci z paluby Oriskany vykonal v tomto období 9552 bojových letov. Nevrátilo sa z nich 39 lietadiel, 27 letcov zahynulo. Každý štvrtý pilot zomrel alebo padol do zajatia.

 

Za pozornosť stojí posledná misia lietadla z Oriskany vo Vietname, ktorú 27. januára 1973 vykonal podplukovník Denis R. Weichman. Bol to jeho 625. bojový let – žiadny námorný pilot ich vo Vietname neodlietal viac.

 

Detaily o vzdušnom boji z 18. novembra 1952

Maj. Schaffert hovorí o súboji zo 14. decembra 1967

Dobové fotky USS Oriskany

Posted by: Patejl at 20:18 | link | comments
uss oriskany, namornictvo - navy

Stretnutie vnúčat príslušníkov Kombinovanej letky

Na istom nemenovanom fóre sa podarilo zorganizovať udalosť historického významu. Z nepochopiteľných dôvodov ju však nezaznamenali žiadne domáce ani zahraničné agentúry (aj napriek tomu mala v osobe Matweja medzinárodnú účasť). V bratislavskej Umelke sa stretli vnúčence príslušníkov povstaleckej Kombinovanej letky - konkrétne Dufi, vnuk pilota Vladimíra Drába a Mária, vnučka pozorovateľa Jozefa Modrovicha (pre tých, čo ju majú v odkazoch a obľúbených položkách - áno, je to ona!). Mal prísť aj Rasťo, vnuk pozorovateľa Rostislava Kazanského, ale tuším uviazol niekde v Rakúsku.

Okrem spomínanej dvojice prišlo na stretnutie sedem ďalších účastníkov. Všetci nezriadene chľastali kofolu, prehrabávali sa v prinesených knihách a prehŕňali vo fotkách. Navzdory mnohým vysloveným aj nevysloveným obavám sa nepodarilo nič obliať. Debata sa celkom pochopiteľne zaoberala najmä militantnými témami, ale prekvapujúco odborne sa do nej zapájala aj Mária. Keď Matwej vysvetľoval rozdiely medzi Gebirsjäger (horskými), Skijäger (lyžiarskymi) a Hochgebirsjäger (špeciálnymi vysokohorskými) jednotkami, navrhla úpravu, ktorá sa nielen jednoduchšie vyslovuje, ale pre nepriateľa je aj kódovaná - prečo nedeliť horské jednotky na Kamzíky, Svište, atď...?

Musím sa priznať, že pre mňa najdôležitejšia informácia z tohto večera sa netýkala Kombinovanej letky. Dozvedel som sa, že spojárom sa v československej armáde hovorilo "pípáci". Zaujímavé, že môj otec (bývalý spojár) sa mi s tým nikdy nepochválil... Asi sa ho na to budem musieť opýtať.

A to sú oni: Dufi a Maya.

 

Kombinovaná letka

Na konci augusta 1944 obsadila nemecká armáda väčšinu slovenských letísk a Skupina vzdušných zbraní z Východného Slovenska odletela na sovietsku stranu. Povstaleckému veleniu tak ostala jediné väčšie letisko - Tri Duby a na ňom jediný útvar - Letecká škola. Cvičnú letku Leteckej školy okamžite premenovali na Kombinovanú letku. Jej personál tvorili najmä inštruktori lietania, postupne sa k nim pridali ďalší letci z iných základní, ktorým sa podarilo dostať na povstalecké územie.

Lietadlový park tvorili najmä zastarané dvojplošníky rôznych typov. Bojovo sa dali využiť najmä stíhačky Avia B-534 a dvojmiestne pozorovacie lietadlá Letov Š-328. Oba typy mohli niesť ľahké bomby a slúžili najmä na podporu pozemných vojsk. Kombinovaná letka mala tiež dva modernejšie Messerschmitty Bf-109E (do tých však chýbala munícia) a dva Bf-109G-6.

Druhým útvarom povstaleckého letectva sa stal až 17. septembra 1944 1. čs. stíhací pluk, ktorý priletel na stíhačkách Lavočkin La-5FN. Dovtedy niesla ťarchu leteckých bojov iba Kombinovaná letka. Jej príslušníci vykonali do konca SNP 350 bojových letov. Zostrelili najmenej šesť nepriateľských lietadiel. Na nemecké vojská zhodili 22 500 kg bômb. Dvaja piloti letky zahynuli pri haváriách, jeden pozorovateľ bol ťažko zranený v boji. Dvaja príslušníci pozemného personálu padli pri nemeckom bombardovaní Troch Dubov.

Jozef Modrovich sa po vojne stal známy ako autor knihy Tri Duby.

Na onom nemenovanom fóre sú zas nejaké informácie o pilotovi Vladimírovi Drábovi a o pozorovateľovi Rostislavovi Kazanskom.

Posted by: Patejl at 21:47 | link | comments (5)
letectvo - air force

USS Oriskany - krátka história

Lietadlová loď CV-34 Oriskany patrí do triedy Essex. Niekedy ju radia aj do triedy Ticonderoga, inokedy tvorí samostatnú triedu Oriskany. Základná konštrukcia však vychádza z Essexu. V rokoch druhej svetovej vojny ich objednali 32. Postavili alebo začali stavať dvadsaťšesť. Dve z nich nedokončili, objednávku na šesť ďalších zrušili. Aj tak je to najrozsiahlejšia trieda veľkých lietadlových lodí na svete. Kýl Oriskany položili 1. mája 1943, na vodu ju spustili 13. októbra 1945. Loď bola hotová na 85 percent, ale po skončení druhej svetovej vojny ju nebolo treba a tak sa práce zastavili. Definitívne dokončili a do služby ju zaradili až 25. septembra 1950 - nová vojna v Kórei bola v plnom prúde!

Loď pomenovali podľa dediny v štáte New York, kde sa 6. augusta 1777 odohrala jedna z najkrvavejších bitiek vojny za nezávislosť. Pri dĺžke 270 metrov mala Oriskany výtlak 27 000 ton (plný 35 000 ton). Po dokončení niesla 90 lietadiel, výzbroj tvorilo osem protilietadlových kanónov kalibru 127 mm a ďalších 28 ráže 76 mm a 14 kalibru 20mm. Prvú operačnú plavbu absolvovala v Stredozemnom mori. Po návrate išla opäť do dokov, kde jej upravili mostík a zosilnili palubu, aby z nej mohli operovať aj ťažšie prúdové stroje. Počet nesených lietadiel klesol na osemdesiat. Výzbroj sa zmenila na 8x127mm a 16x76mm. Od septembra 1952 do mája 1953 pôsobila pri kórejských brehoch. Bola to jej tretia operačná a prvá bojová plavba. Lietadlá z jej paluby útočili najmä na severokórejské zásobovacie trasy. Zhodili pritom 4600 ton bômb. Jej stíhači zostrelili dva MiG-15.

Po návrate z Kórey si Oriskany zahrala vo filme The Bridges at Toko-Ri s Williamom Holdenom a s Grace Kelly v hlavných úlohách. Nasledovali ďalšie tri operačné plavby v Pacifiku. V októbri 1958 ju dočasne vyradili zo služby a nasledoval pobyt v dokoch, odkiaľ vyšla prakticky nová loď. Pribudla ďalšia šikmá letová paluba, prova dostala nový tvar. Staré hydraulické katapulty nahradili výkonnejšie parné. Prestavbou prešli aj vnútorné priestory plavidla. Znovu sa znížil počet lietadiel, do hangárov sa ich teraz zmestilo sedemdesiat. Výzbroj v tom čase tvorilo už len sedem kanónov kalibru 127 mm, ich počet postupne klesol na štyri a neskôr na dva. Oriskany opäť zaradili do služby 7. mája 1959.

Začala sa vojna vo Vietname. Od apríla 1965 do marca 1973 absolvovala Oriskany sedem bojových plavieb v juhovýchodne Ázii. Letci operujúci z paluby lode utrpeli vysoké straty. Vyžiadalo si ich intenzívne nasadenie v oblastiach so silnou protilietadlovou obranou. Stíhači však vo vzdušných bojoch zvýšili skóre plavidla, keď zostrelili po jednom MiG-17 a MiG-21.

Čiernym dňom pre Oriskany bol 27. október 1966, keď pri požiari v prednom hangári zahynulo 44 ľudí. Smola ju prenasledovala aj pri poslednej bojovej túre vo Vietname - jej štrnástej operačnej plavbe. Zrazila sa s muničnou loďou USS Nitro (AE-23), našťastie sa nikomu nič nestalo a výsledkom boli iba materiálne škody na oboch plavidlách. Dvakrát za sebou jej zničoho-nič odpadla jedna z mohutných lodných skrutiek. Zakaždým musela ísť do opravy v Jokosuke v Japonsku.

Na poslednej operačnej plavbe bola Oriskany od septembra 1975 do marca 1976. V tom čase bola poslednou loďou triedy Essex v službe. Po návrate aj ona uvoľnila miesto novším a väčším nosičom lietadiel. V septembri 1976 ju preradili do rezervy. Zo zoznamu flotily ju definitívne vyškrtli v júli 1989 a v septembri 1995 loď predali na šrot. Kontraktor však nedokázal splniť zmluvné podmienky a loď sa po dvoch rokoch vrátila do rúk pôvodného majiteľa. Námorníctvo si dlho lámalo hlavu, čo s ňou. Pred tromi rokmi padlo definitívne rozhodnutie – z Oriskany sa stane umelý útes.

Podrobné informácie o USS Oriskany nájdete na tejto stránke a zoznam jej operačných plavieb spolu leteckými jednotkami, ktoré pri každej niesla, je tu.

Posted by: Patejl at 20:55 | link | comments
uss oriskany, namornictvo - navy

Najväčší umelý útes na svete

 

 

Nepodarilo sa to nepriateľom v dvoch vojnách, ani hurikánom a tajfúnom. Nedokázali to ani taviace pece v hutiach. Nakoniec muselo svoju lietadlovú loď USS Oriskany zničiť samotné americké námorníctvo. Ale nie je zničiť ako zničiť. Plavidlo síce potopili, ale len preto, aby sa z neho stal najväčší umelý útes na svete.

Po tom, čo sa americký kovospracujúci priemysel ocitol v kríze, vyvstala pre US Navy otázka - čo s hromadou vyradeného šrotu? Oriskany sa 17. mája stala prvou loďou, z ktorej námorníctvo vytvorilo nový domov pre morskú faunu a flóru a tiež lákavú destináciu pre potápačov.

Kolos známy ako "Mighty O" potopilo 250 kg plastickej trhaviny C4. Rozmiestnili ju na 22 miestach v podpalubí. Podľa výpočtov mal celý proces trvať štyri až päť hodín. Oriskany sa však potopila za 37 minút. "Akoby vedela, že jej čas nadišiel," povedal Larry Matthews, jeden zo stoviek veteránov, ktorí na lodi slúžili, a ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť.

Oriskany zmizla pod hladinu kormou napred. Kýl dosadol na dno v hĺbke 65 metrov. Letová paluba je 43 metrov hlboko a môžu ju dosiahnuť iba skúsení potápači so špeciálnou zmesou vo fľašiach. Vrchol mostíka je 21 metrov pod hladinou. K lodi už zostúpili prví potápači. Viditeľnosť pod vodou je 20 až 30 metrov.

Oriskany odpočíva 43 km od pobrežia Floridy. Oblasť s rozlohou 77 štvorcových míľ vybralo námorníctvo ako budúci cintorín lodí. Pred potopením z nej museli odstrániť všetky neupevnené časti (napr. jedna kotva teraz tvorí pamätník v mestečku Oriskany v štáte New York), odstrániť všetky zvyšky paliva či nahromadený starý náter. Celkové náklady na potopenie si vyžiadali 20 miliónov dolárov.

Posted by: Patejl at 17:11 | link | comments (3)
uss oriskany, namornictvo - navy