Snom neznámeho vojaka je hromadný hrob neznámych generálov

Gryphon vám dáva krídla

Nemeckí výsadkári nepotrebujú ani energetický nápoj a môžu čoskoro dostať krídla. Umožní im to systém Gryphon. Na prvý pohľad je všetko veľmi jednoduché – výsadkár si na chrbát pripne ľahké krídlo a môže plachtiť ako Batman.

Firmy ESG a SPELCO sa už podieľali na vývoji padákového systému, ktorý od roku 2003 používajú špeciálne jednotky Bundeswehru. Neostali však len pri padáku a teraz vyvinuli krídlo, ktoré ho má doplniť. Podobné pokusy sa objavili už v minulosti. V júli 2003 napríklad Rakúšan Felix Baumgartner takto preplachtil kanál La Manche.

Gryphon má rozpätie 1,8 metra. Okrem výsadkára unesie 50 kg výstroje. Všetko je ukryté vnútri, takže radarový odraz je veľmi malý. Pri zoskoku z výšky 10 km s ním za bezvetria možno preplachtiť až 50 km. Odpadá tak nutnosť priletieť s lietadlom či vrtuľníkom až do blízkosti cieľa a prezradiť tak svoju prítomnosť. Doteraz sa tento problém tiež riešil zoskokom z veľkej výšky a plachtením. Výsadkár však pri tom strávil visiac na padáku až 45 minút a poriadne premrzol. S Gryphonom sa tento čas skrátil na 10 až 15 minút. Priemerná rýchlosť sa pohybuje okolo 200 km/h. Krídlo má aj stabilizačný systém, ktorý pomáha pri horšom počasí alebo v začiatkoch menej skúseným „letcom“. Tesne nad zemou sa krídlo odhodí a výsadkár pristane na padáku.

Systém Gryphon práve prechádza testami. Ako mi povedal hovorca ESG Jörg Riedle, už koncom tohto roku by mohol byť pripravený na bežné používanie. To však nie je všetko. Chystá sa aj verzia Gryphon-T, ktorá je vybavená jednoduchým prúdovým motorom z ľahkých bezpilotných prostriedkov. S takýmto pohonom by úplne odpadla nutnosť zoskoku z veľkej výšky. Dosah výsadkára by stúpol až na 200 km. Znamenalo by to, že jedno lietadlo by mohlo súčasne vysadiť viacero skupín pre viaceré ciele vzdialené od seba aj 400 km. Podľa predstáv výrobcu by mal Gryphon-T do určitej miery aj kopírovať terén. Výsadkár by tak mohol napríklad letieť údolím medzi kopcami a úplne uniknúť prípadnej pozornosti radarov.

 

Posted by: Patejl at 08:28 | link | comments (2)
letectvo - air force

Drsňák roku 2006

Modelári sú niekedy zvláštne tvory. Voľný čas tvária zalezení niekde v kutici, niečo tam pižlajú, smradia s farbami a s riedidlom a vôbec, robia takto radosť svojim blízkym. Aby sa uistili, že nie sú zďaleka jedinými takto postihnutými, organizujú pomerne pravidelne rôzne modelárske výstavy a súťaže. Na takéto akcie potom berú aj manželky, deti, prípadne registrovaných partnerov, aby im tiež ukázali, že na svete je podobných bláznov viac. Na mňa sa tiež manželka čudne pozerá, keď sa trápim s niečím, čo má rozmery asi 1x1 mm („A to tam naozaj musí byť?“) a potom sa mi smeje, keď mi dotyčná súčiastka tesne pred dokončením aj tak vystrelí z pinzety a zje ju kobercová potvora...

Na rôznych modelárskych súťažiach som sa bol už párkrát pozrieť, do Brna som však v sobotu zavítal po prvý raz. V obrovskej hale vystavovali odhadom tak tisícovku postavených modelov, ďalšie tisícky nepostavených ponúkali predajcovia. Jednoducho raj pre všetkých podobne postihnutých. Ako som to tak sledoval, výstava zaujala naozaj takmer všetkých návštevníkov, teda aj privedených rodinných príslušníkov. Kým muži obdivovali trebárs perfektne postavený Tiger, ich krajšie polovičky sa rozplývali nad chalúpkou, ktorá tvorila pozadie pre dotyčný tank...

MODELLBRNO je špecifické jednou sprievodnou akciou, ktorá tiež zaujala takmer všetkých divákov. Drsňák roku je súťaž v hode postaveným modelom do diaľky. Tento rok sa konala už tretíkrát. Vlaňajší víťaz svoj model akéhosi futuristického lietadielka opravil, doplnil aktuálne označenie (Operation Drsňák of the Year 2006) a uchádzal sa opäť o prvenstvo. Hod bol dobrý, ale nestačil. Tentoraz bola najlepšia tuším lokomotíva. A je to len logické – je kompaktná a pomerne ťažká, čiže sa s ňou dobre hádže. Väčšina účastníkov držala lietadlo za krídlo a hádzala ním ako hviezdicou, takže kormidlá pritom kládli veľký odpor. Jeden model sa dokonca rozpadol ešte vo vzduchu a na zem dopadli iba trosky. Iný zas skončil vedľa betónovej dopadovej zóny a zapichol sa krídlom do trávy, takže zostal vcelku. Až tri ostali na strome na druhej strane dopadovej zóny a nepodarilo sa ich ani striasť. Odporúčam organizátorom na budúci rok pridať súťaž o najlepšieho protilietadlového strelca zo vzduchovky.

Okrem lietadiel to niektorí z asi 30 súťažiacich skúšali aj s tankami, motorkami či s modelom auta. Ani tie však nemali práve najlepšie letové vlastnosti. Veľké nádeje sa vkladali do modelu nazvaného Yellow Shit (slabším povahám neodporúčam klikať na tento odkaz!!) Bol tiež pomerne kompaktný, navyše mal vhodný oválny tvar, ale neletel dobre - asi bol príliš ľahký, neviem, neodvážil som sa poťažkať pre prípad, že by to predsa len nebol model, ale originál.

Nie každému je však hádzanie hotovými modelmi po chuti. Dozvedel som sa, že na inej modelárskej akcii sa plánuje také malé podpichnutie – súťaž modelov postavených pred rokom 1989 s heslom: „My svojimi starými modelmi nehádžeme, nám sa páčia“.

 

P.S.: Žiaľ, nemal som so sebou foťák. Určite by sa mi tam zišiel. Našťastie, na nete sa už vyrojila kopa fotiek. Takže pár heroických výkonov môžete vidieť tu a tu alebo ešte aj tu a tu. No a na výsledky, ako to dopadlo (doslova  ), sa môžete pozrieť sem či sem.

No a zistil som, že na tejto fotke som aj ja. Kto ma nájde, vyhráva na budúci rok cestu so mnou!

Posted by: Patejl at 16:34 | link | comments (11)
hobby

Superhasič

Veľké lesné požiare každoročne zničia v Spojených štátoch státisíce hektárov a napáchajú miliardové škody. Najúčinnejšou zbraňou v boji proti nim sú lietadlá. Väčšinou sú to upravené staršie vrtuľové a turbovrtuľové stroje. Spoločnosť Evergreen International Aviation teraz prichádza s lietadlom, ktoré je niekoľkonásobne účinnejšie. Na boj s požiarmi upravili obrovitý Boeing 747-200.

Na modifikácii lietadla pracovalo viac ako 50 technikov tri roky. Na predbežných štúdiách spolupracovala aj firma Boeing. Náklady dosiahli 40 miliónov dolárov. Na konci vývoja je stroj, ktorý nazvali Supertanker. V jeho interiéri sú nádrže na 90 000 litrov hasiacej látky. Doteraz najväčšie používané lietadlo P-3 uvezie sedemkrát menej. Na vypúšťanie slúžia špeciálne tlakové ventily. Hasiaca látka tak môže podľa potreby padať na zem voľne ako dážď, alebo vytryskne koncentrovane pod vysokým tlakom. Možno ju tiež vypustiť naraz alebo na viackrát, takže Supertanker môže zasahovať pri viacerých požiaroch počas jedného letu.

Hasiacu látku má lietadlo vypúšťať vo výške 120 až 240 metrov pri rýchlosti 250 km/h. Stroj pritom letí s klapkami v pristávacej konfigurácii. Aj pri plných nádržiach má viac ako 60 tonovú rezervu do maximálnej vzletovej hmotnosti. Preto môže bezpečne pristáť aj v prípade, že pri hasení nevypustí všetko. Pre ďalšie zvýšenie bezpečnosti sú na palube prístroje, ktoré monitorujú zaťaženie draku. Supertanker je vybavený GPS a infračervenými senzormi, ktoré umožňujú presnú navigáciu a hasenie aj v noci. Certifikát, ktorý Evergreen získal, umožňuje prepravu ďalších piatich osôb, ktoré nie sú členmi posádky. Na hornej palube, v typickom hrbe sedem-štyri-sedmičky, tak môže byť veliteľská centrála.

Evergreen má s Boeingami 747 dlhoročné skúsenosti. Spoločnosť používa desať nákladných strojov pre charterové lety po celom svete (okrem iného prepravovala materiál aj pre americkú armádu). Evergreen tiež prevádzkuje 54 helikoptér, z nich sa 30 používa na hasenie. Supertanker rozhodne nemá nahradiť menšie lietadlá či vrtuľníky, má ich len doplniť pri masívnych požiaroch.

„Plánujeme postaviť flotilu 5 až 10 Supertankerov, ktoré budú k dispozícii podľa potreby,“ povedala mi hovorkyňa spoločnosti Jordan Shultz. Stroje by čakali v pohotovosti s plnými nádržami a v prípade potreby by veľmi rýchlo zasahovali. Supertanker si zachoval všetky letové vlastnosti Boeingu 747. Na miesto určenia sa tak môže dostať rýchlosťou Mach 0.86, teda približne 1050 km/h. Vrtuľové stroje sa mu v tomto nedokážu rovnať. Na vzlet potrebuje dráhu dlhú minimálne 2440 m, čo spĺňa 80 percent amerických letísk. Evergreen zatiaľ neuzavrel žiadne konkrétne dohody, ale pracuje sa na nich. Prototyp Supertankeru zatiaľ absolvoval predvádzacie turné po USA. A čo Európa? Juh starého kontinentu tiež v lete pravidelne sužujú veľké lesné požiare. „Radi by sme išli aj do Európy. Spolupracujeme pri hasení po celom svete a vieme aké škody požiare napáchajú. Naše takmer neobmedzené operačné možnosti nám umožňujú ľahko vstúpiť na medzinárodné trhy a pomôcť kdekoľvek nás zavolajú,“ povedala Jordan Shultz.

Supertanker nemá slúžiť len na hasenie. Stroj sa môže používať aj na likvidáciu ropných škvŕn či dekontamináciu zamorených území. Takisto sa dá použiť aj na ovplyvňovanie počasia – či už na chemické rozháňanie oblakov alebo naopak, na ich vytváranie.

Viac o lietadle môžete nájsť na stránke spoločnosti Evergreen International Aviation

Posted by: Patejl at 19:37 | link | comments (1)
letectvo - air force

Všetko najlepšie, pán Allingham!

Henry Allingham sa narodil v predminulom storočí – 6. júna 1896. Je najstarším žijúcim Britom, posledným zakladajúcim členom Kráľovského letectva a posledným žijúcim účastníkom námornej bitky pri Jutsku/Skagerraku. Je tiež jedným z mála veteránov prvej svetovej vojny, ktorý si na svoje zážitky ešte pamätá. V utorok si jeho 110. narodeniny uctí RAF (Royal Air Force) slávnostným preletom dvoch lietadiel Tornado z 31. squadrony nad Eastbourne. Henry Allingham tam býval posledných 40 rokov. Až prednedávnom sa presťahoval do domova pre vyslúžilých vojakov pri Brightone. Teraz sa do Eastbourne vráti na slávnosť s vysokými veliteľmi RAF a súkromný obed s rodinou.

Keď mu zomrel otec, mal Henry iba 14 mesiacov. Po vstupe Veľkej Británie do prvej svetovej vojny 4. augusta 1914 sa chcel prihlásiť ako spojka na motocykli. Mama ho však prehovorila, aby ostal doma a staral sa o ňu. Po tom, čo o rok neskôr zomrela aj ona, vstúpil dobrovoľne do námorného letectva (RNAS – Royal Naval Air Service). Stal sa mechanikom a dostal služobné číslo F8317. Pridelili ho na základňu Great Yarmouth, kde sa na zemi staral o lietadlá, ale občas sa aj „zviezol“. Stroje v roku 1915 mali ešte ďaleko k dokonalosti. „Neboli veľmi rýchle. Niekedy ich počas letu sila protivetru zastavila. Niekedy dokonca cúvali. Potrebovali ste naozaj dobré počasie na lietanie. V kokpite sme mali dve pušky a to bola celá výzbroj,“ povedal pre BBC.

Dodnes si živo spomína na mnohých letcov z tejto počiatočnej éry. Poručíkovi Woodsovi pomáhal pripútať sa v kabíne krehkého stroja BE.2c, aby sa mohol (úspešne) pokúsiť o loping. Pamätá si na veliteľa základne korvetného kapitána Olivera, ktorý osamotený vzlietol proti nemeckým lodiam ostreľujúcim mesto. Za tento čin dostal Douglas Oliver DSO (Distinguished Service Order).

Úlohou letcov z Great Yarmouth boli patroly nad Severným morom. Mechanikov nebolo treba len na základni, ale aj pri protiponorkových hliadkach na lodiach upravených na nosiče lietadiel. Henryho Allinghama často posielali na tieto dvoj- až trojdňové plavby. V máji 1916 ho pridelili na trawler HMT Kingfisher s hydroplánom Sopwith Schneider na palube. Loď sa zúčastnila na slávnej bitke pri Jutsku/Skagerraku, aj keď jej posádka to vtedy vôbec netušila. Úlohou lode bolo sledovať s odstupom hlavné britské sily a vysielať lietadlo proti prípadným ponorkám. Posádka si myslela, že ide iba o malú potýčku. O veľkej akcii sa dozvedeli až po návrate do prístavu.

V septembri 1917 ho pridelili k 12. squadrone RNAS na Západnom fronte. Jeho jednotka slúžila predovšetkým ako cvičná, aj keď počas tretej bitky pri Ypres (bitky o Passchendaele) sa podieľala aj na bojových operáciách. Tu si Allingham „užil“ aj krátky pobyt vo frontovej línii. V novembri 1917 ho preložili na základňu v Dunkirku, kde slúžil ako mechanik až do konca vojny. Pravda, vtedy už nebol príslušníkom námorníctva. Spojením RNAS a armádneho letectva RFC (Royal Flying Corps) vzniklo 1. apríla samostatné letectvo RAF. Allingham v ňom dostal nové služobné číslo 208317.

Z letectva ho formálne vyradili 16. apríla 1919. Zamestnal sa vo Forde, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Po vojne sa oženil, s manželkou Dorothy prežili spolu 53 rokov. Mali dve dcéry Jean a Betty. Obe zomreli ako osemdesiatničky. Henry Allingham má šesť vnúčat, 12 pravnúčat, 13 prapravnúčat a jedno praprapravnúča. Všetci jeho príbuzní až na jednu výnimku žijú v USA. Teraz však na jeho narodeniny prišli do Anglicka.

Počas druhej svetovej vojny Henry pracoval na viacerých projektoch v obrannom priemysle. Asi najvýznamnejšou úlohou bola práca na protiopatreniach proti magnetickým mínam, ktoré nemecké lietadlá zhadzovali do britských prístavov.

V posledných rokoch sa Henry Allingham stal jednou z ústredných postáv pri rôznych výročiach a spomienkach na veteránov prvej svetovej vojny. Vlani položil veniec pri pomníku padlým britským letcom v St. Omer pri Calais. Pred dvoma rokmi zas viedol v Londýne ceremóniu pri 90. výročí vstupu Británie do vojny.

„Pripomína mi to veci, na ktoré by som najradšej zabudol. Urobím však to najlepšie čo môžem a vzdám poctu všetkým tým statočným mužom,“ povedal vtedy. V čase, keď sa prihlásil do služby, netušil, čo ho čaká. Podobne, ako takmer všetci ostatní, si myslel, že zažije dobrodružstvo. Namiesto toho však prišli iba dezilúzie. Henry Allingham si uvedomuje, že mal ešte veľké šťastie. Videl zblízka roztrhané telá po delostreleckej paľbe. „Na západnom fronte stáli muži v zákopoch po kolená vo vode. Museli v tom aj jesť a spať. Ako to mohli dokázať?“ pýta sa. S inými veteránmi sa o vojne nikdy nerozprával, ale na rozdiel od mnohých iných je ochotný o svojich spomienkach verejne hovoriť. „Vojna je hlúpa. Nikto v nej nevyhrá,“ tvrdí.

Recept na dlhovekosť je podľa Henryho Allinghama jednoduchý: „Cigarety, whisky a divoké, naozaj divoké ženy. A k tomu dobrý zmysel pre humor,“ hovorí položartom a už vážnejšie dodáva: „Musíte sa vždy držať v medziach svojich možností. Mal som len dva vážne kolapsy – jeden cez vojnu a jeden po nej – a zakaždým to bolo vtedy, keď som sa pokúšal urobiť prácu za troch mužov“. A pridáva ešte jednu dôležitú radu: „Prijmite, čo máte a budete šťastní. Ak to neurobíte, budete sa cítiť biedne“.

 

Happy Birthday, Mr. Allingham!

Posted by: Patejl at 20:35 | link | comments
letectvo - air force, liga vynimocnych

Romagna Air Finders

Tento príbeh sa začal odvíjať v Taliansku 22. marca 1944. Z letiska Salsola pri Foggii vzlietlo 36 amerických stíhačiek Lockheed P-38 Lightning. Ich úlohou bolo sprevádzať 115 bombardérov pri nálete na Veronu. Proti nim vzlietlo približne 20 nemeckých Bf-109 zo základne Maniago. Stretli sa severozápadne od Ferrary. Niekoľko Messerschmittov sa spustilo na bombardéry, ale cestu im skrížili Lightningy. Poručík James S. Alford zasiahol niekoľkými strelami jednu nemeckú stíhačku do brucha. Tá unikla strmhlavým letom a tak Alford po návrate nárokoval iba poškodenie nepriateľa.

Skutočnosť však bola iná. Obyvatelia San Bernardina di Lugo (50 km od Ferrary) sledovali drámu na oblohe. Bojujúce lietadlá vyzerali ako malé lastovičky. Jedno z nich sa náhle priblížilo. Pilot pri prudkom klesaní neurobil žiadny pokus o vyrovnanie – pravdepodobne bol už mŕtvy. Stíhačka s motorom revúcim na plné otáčky narazila do zeme tesne za domami. Nemci sa pokúšali lietadlo vytiahnuť, ale kráter sa plnil vodou a tak ho nechali tak. Obyvatelia pozbierali niekoľko roztrhaných pozostatkov pilota, ktoré ostali na povrchu, uložili ich v malej truhličke do krátera a jamu zasypali. Stroj aj so svojím pilotom ostal zabudnutý na viac ako pol storočia.

Leo Venieri v tom čase prišiel na svet. Mama mu hovorievala, že keď sa narodil, na nebi zúrila vzdušná bitka. V roku 1995 vyšiel v miestnych novinách článok, ktorý v ňom opäť vzbudil zvedavosť a túžbu dať neznámemu pilotovi meno a patričný hrob. S pomocou viacerých leteckých historikov sa začalo dlhé hľadanie v archívoch, spovedanie pamätníkov a pátranie v teréne. Miesto, kde sa lietadlo malo zrútiť, prehľadali s detektormi kovu, ale nič nenašli. Až výkonnejší detektor odhalil masu kovu v hĺbke 6 až 7 metrov. Po vybavení všetkých povolení mohli ráno 13. augusta 1998 začať kopať. O niekoľko hodín sa na svetlo sveta dostali trosky lietadla, pozostatky pilota a jeho osobné veci. Podľa deformácií odhadli rýchlosť nárazu na 700 km/h.

Pilota sa podarilo identifikovať ako Hansa Joachima Fischera z JG53. V čase smrti nemal ani 20 rokov... Pochovali ho 18. októbra 1998 na nemeckom vojenskom cintoríne v priesmyku Futa. Úlomky jeho lietadla poskladali ako puzzle tak, aby bolo aspoň približne vidieť jeho pôvodnú podobu a potom ho vystavili v múzeu.

Nájdením Fischerovho lietadla sa to však neskončilo. V roku 2001 nadšenci oficiálne zaregistrovali združenie Romagna Air Finders. Leo Venieri sa stal jeho predsedom. "Máme 50 členov, ktorí sa špecializujú na rôzne úlohy - historický výskum, samotné pátranie v teréne, triedenie nálezov, ich katalogizácia a zostavovanie. Všetci sme dobrovoľníci a venujeme veľkú časť voľného času tejto našej veľkej vášni," napísal mi Venieri. Pátranie financujú z vlastného vrecka, iba s malou pomocou mestskej rady Conselice a bankovej nadácie. Preto sa snažia výskumy zbytočne nepredražovať.

Doteraz sa podarilo nájsť 15 lietadiel z druhej svetovej vojny. Bolo medzi nimi viacero stíhačiek Spitfire, ďalšie Messerschmitty Bf-109, Curtiss P-40, P-47 Thunderbolt, talianska Macchi MC.205 či bombardéry Douglas Boston a Martin Baltimore. Pre Lea Venieriho je však stále najdôležitejší prvý nález Fischerovho lietadla, ktoré sa zrútilo iba pár stoviek metrov od jeho rodného domu.

V siedmich nájdených lietadlách boli aj pozostatky pilotov. Vo všetkých prípadoch pripravili slávnostný pohreb s účasťou vojenských aj civilných predstaviteľov a príbuzných padlých letcov.

Romagna Air Finders sa venujú aj hľadaniu ďalších vojenských artefaktov, napr. nemeckých opevnení v Taliansku. Najdôležitejšia je však vždy ľudská stránka, vyjadrenie ľútosti nad mŕtvymi letcami a vojakmi. „Naším cieľom je dokončiť múzeum, kde by boli všetky naše nálezy vystavené tak, aby mladá generácia pochopila hrôzy vojny, ktorú nezažila a aby sa táto už nikdy nezopakovala,“ hovorí Leo Venieri. V múzeu by boli vedľa seba artefakty oboch strán, ako symbol toho, že konflikty medzi nepriateľmi sa môžu a musia skončiť, aby ďalší mladí ľudia nemuseli zomierať v zbytočných vojnách.

 

 

Romagna Air Finders majú na internete fórum. Sú veľmi ochotní, ale žiaľ, komunikujú iba v taliančine. Jedna časť fóra je však aj v angličtine a nájdete na nej fotografie z doterajších nálezov.

 

 

Mille Grazie a Fabio!

Mille Grazie a Leo Venieri!

Posted by: Patejl at 07:06 | link | comments (3)
letectvo - air force