Snom neznámeho vojaka je hromadný hrob neznámych generálov

Hľadali ropu, našli lietadlovú loď

Vrak jedinej nemeckej lietadlovej lode Graf Zeppelin objavili v Baltskom mori Poliaci. Firma Petrobaltic naň narazila náhodou pri hľadaní ložísk ropy a zemného plynu. Pri skúmaní morského dna 60 km severne od Wladyslawowa našli v hĺbke 87 metrov vrak veľkej lode s rovnou palubou.
Poľské námorníctvo vyslalo na miesto výskumné plavidlo ORP Arctowski, ktoré už pred dvoma rokmi našlo iný nemecký vrak – dopravnú loď Steuben. Potopený kolos minulý týždeň skúmali dva dni pomocou sonarov a diaľkovo ovládaného robota. Po porovnaní získaných informácií so známymi údajmi o lietadlovej lodi Graf Zeppelin mohli vyhlásiť – je to ona!

Definitívne sa tak vyriešila jedna zo záhad druhej svetovej vojny. Graf Zeppelin sa nikdy nepodarilo úplne dokončiť a tesne pred príchodom Červenej armády ju v Štetíne 25. apríla 1945 čiastočne zatopili deštrukčné komandá. Sovieti loď vyzdvihli a provizórne opravili. Premenovali ju na PO-101 (Plávajúca základňa č. 101). Predstavovala pre nich významnú korisť, pretože sami nosič lietadiel nevlastnili. Podľa zmluvy so západnými spojencami však mali Graf Zeppelin zničiť. O osude lode sa však dlho iba špekulovalo. ZSSR dokonca svojho času tvrdil, že ju rozobrali na šrot. Hovorilo sa aj o tom, že narazila na bludnú mínu alebo sa prevrátila v búrke vďaka predchádzajúcim poškodeniam a zle rozloženému nákladu. Sovieti totiž do jej hangárov naložili ťažké komponenty ukoristených nedostavaných ponoriek.

Až po dlhých rokoch sovietske archívy vydali svedectvo o definitívnom konci jedinej nemeckej lietadlovej lode. Keď ju odtiahli do Leningradu, náklad z nej vyložili. Chvíľu sa uvažovalo o jej úplnej oprave, ale to sa ukázalo ako nereálne. Loď sa potom vrátila k poľskému pobrežiu na námornú strelnicu. Sovieti mali pre ňu nové, dôležité využitie. Potrebovali si nacvičiť spôsob boja s lietadlovými loďami nového nepriateľa - USA. Graf Zeppelin sa tak stal cieľom pre lode, horizontálne, strmhlavé i torpédové bombardéry. Ku dnu sa porúčal 16. augusta 1947 po 24 zásahoch - 18 bombami s hmotnosťou od 100 do 1000 kg, štyrmi delostreleckými granátmi kalibru 180 mm a napokon dvomi torpédami ráže 533 mm.

 

Porovnanie obrázku zo sonaru ORP Arctowski s fotografiou Graf Zeppelin.

 

Viac obrázkov nájdete na stránke poľského námorníctva a jeho hydrografickej divízie.

 

 

Graf Zeppelin
 
Nemecké námorníctvo začalo oficiálne plánovať postavenie lietadlovej lode v januári 1934. V roku 1936 sa rozbehla stavba dvoch nosičov. Prvý z nich sa 8. decembra 1938 dočkal spustenia na vodu. Grófka Hella von Bransten–Zeppelin plavidlo pokrstila podľa svojho otca Ferdinanda von Zeppelin, slávneho konštruktéra vzducholodí. Osud lietadlovej lode však bol už vtedy zrátaný. Prioritu dostali ponorky a na jar 1940 sa práce zastavili. Druhú loď ani nespustili na vodu a jej trup rozobrali na šrot. K dokončeniu Graf Zeppelin bol pritom už len krôčik. Loď bola hotová na 90 percent (chýbala napríklad výzbroj a katapulty). Svojou troškou k zastaveniu prác prispeli aj nekonečné ťahanice medzi námorníctvom a letectvom o kontrolu nad nosičom.

Slávne „keby bolo keby“ sa však prejavilo aj v prípade nemeckej lietadlovej lode. Ak by so svojimi stíhačkami sprevádzala Bismarck na jeho prvej bojovej plavbe, asi by sa britským lietadlám Swordfish nepodaril šťastný zásah torpédom do kormidla a všetko by sa skončilo inak. Uvedomovalo si to aj najvyššie nemecké velenie a preto sa v roku 1942 rozhodlo loď dokončiť. Práce sa však ani poriadne nerozbehli a už ich znovu zastavili. Tentoraz za to mohlo preťaženie lodeníc a zužujúca sa materiálová základňa. V apríli 1943 loď zakotvila v Štetíne a ostala tam opustená až do konca vojny.

Loď mala mať pomerne silnú výzbroj – 16 protilodných diel 150 mm, 12 ťažkých protilietadlových kanónov 105 mm, 22 kalibru 37 mm a 28 kalibru 20 mm. Silné bolo aj pancierovanie: 100 mm na bokoch a 38 mm na letovej palube. Počet nesených lietadiel by bol, naopak, pomerne nízky. Rátalo sa so stíhačkami Messerschmitt Bf 109T, strmhlavými bombardérmi Junkers Ju 87C a torpédovými dvojplošníkmi Fieseler Fi 167. Všetky existovali v prototypoch alebo v malej sérii. Keď sa opäť uvažovalo o dokončení Graf Zeppelin, mala niesť modernejšie letadlá – Ju 87E a Messerschmitty Me 155. 
 

 
Základné technické údaje
 
Dĺžka: 262 m
Šírka: 31,5 m
Rozmery letovej paluby: 240 x 27 m
Maximálny výtlak: 34 000 t
Najvyššia rýchlosť: 34,5 uzla (63,9 km/h)
Posádka: 1760 námorníkov (+letecký personál)
Počet lietadiel: 42

 

Posted by: Patejl at 13:18 | link | comments
namornictvo - navy

Bye, bye, Canberra (3. časť)

 

Fotogaléria 2

 

Snímky opäť pochádzajú z internetových stránok RAF. Je na nich posledná lietajúca Canberra T Mk.4. Tú vyradili zo služby v septembri minulého roka, keď bolo jasné, že čoskoro doslúžia aj fotoprieskumné PR Mk.9. Cvičnú verziu na preškoľovanie posádok tak už nebolo treba.

Tento stroj, WJ874, lietal bez troch mesiacov 51 rokov! Krátko pred definitívnym vyradením dostal sfarbenie prvého prototypu a predvádzal sa v podobe, v akej Canberra vôbec prvýkrát letela 13. mája 1949.

 

 

 

 

Posted by: Patejl at 10:52 | link | comments (2)
canberra, letectvo - air force

Mr. Canberra

S Canberrami v posledných rokoch lietali posádky prakticky rovnako staré, ako ich stroje. Spolu s lietadlom teraz odchádza do dôchodku aj najstarší operačný pilot RAF, 61-ročný S/Ldr Terry Cairns. Nikto z jeho kolegov mu nepovie inak, ako „Mr. Canberra“. S týmto lietadlom sa totiž spája celá jeho kariéra.

Po dokončení pilotného výcviku v roku 1971 ho pridelili k 231. OCU (Operational Conversion Unit) v Cottesmore, kde sa preškolil na Canberry. Odtiaľ putoval k 56. peruti na Akrotiri. Táto jednotka mala dve Canberry, T Mk.4 a B Mk.2, ktoré používala ako cvičné ciele pre stíhačky English Electric Lightning. „Bola to jedinečná príležitosť lietať s Canberrou na maximum proti ozajstným stíhačkám. Vtedy som sa naučil väčšinu o jej ovládaní,“ povedal Cairns nedávno pre RAF News.

Odchod Canberry preňho prináša zmiešané pocity. „Lietal som s ňou tak dlho, že teraz som mal sklon vnímať to iba ako prácu. Občas som si musel sám pripomenúť, že je to džob, na aký väčšina ostatných ľudí nebude mať nikdy príležitosť. Lietanie môže byť stále zábavou,“ povedal Mr. Canberra.

Stále ho však dokáže rozhorčiť, keď sa na „jeho“ stroj pozerajú povýšenecky. „Je smutné, že v RAF sú ľudia, ktorí nedokážu oceniť, čo toto lietadlo dokáže,“ vyhlásil.

Keď Canberra vstúpila do služby, bola jedinečná ako prvý prúdový bombardér. Teraz bola tiež jedinečná tým, že aj po toľkých desaťročiach stále úspešne slúžila. Väčšine ľudí však tento typ nič nehovorí. Uvedomuje si to aj Cairns: „Keď sa ma ľudia pýtajú, čo robím a odpoviem, že lietam v RAF, tak sú zvedaví, aké lietadlo pilotujem. Keď vyhlásim, že Canberru, nasleduje väčšinou zdvorilé prikývnutie, ktoré znamená, že nemajú ani potuchy, čo to Canberra je. Ak to aj niekto vie, väčšinou žasne z toho, že Canberry stále lietajú a ešte viac z toho, že stále lietajú operačne,“ hovoril Cairns s úsmevom.

Počas svojej kariéry si Mr. Canberra najviac užil predvádzacie lety na leteckých dňoch. Letel s ňou aj na prehliadkach k jej 40. a 50. výročiu. To, že s ňou mohol ostať až do konca, považuje za veľké privilégium. „Mal som odísť z letectva, keď som mal 55 rokov, ale ponúkli mi možnosť ostať. Nedávno ma požiadali, aby som ostal aj po šesťdesiatke, aby som počkal do jej odchodu do výslužby,“ povedal Cairns, ktorý absolvoval aj posledné operačné nasadenie 39. perute nad Afganistanom.

 

Mr. Canberra - S/Ldr Terry Cairns

 

 

 Premrznutý navigátor

Canberry by nemohli plniť svoje úlohy bez druhého člena posádky. Jedným z navigátorov 39. perute bol aj 53-ročný S/Ldr Roger Newton, ktorého tiež vyspovedali RAF News. Na rozdiel od ostatných letcov perute sa však ku Canberrám dostal pomerne neskoro. Do RAF vstúpil v roku 1976 a nasledujúcich 13 rokov lietal ako navigátor na stíhacích Phantomoch (americké F-4). Neskôr bol inštruktorom pri výcviku navigátorov. K 39. peruti sa dostal až v decembri 1996, pričom o Canberrách predtým vôbec nič nevedel.

„Moja žena kúpila letecký časopis s článkom o Canberre PR Mk.9. Ani z fotiek sme však nedokázali rozoznať, kde tam sedí navigátor. Moju ženu najviac pobavil text o pohodlí, respektíve jeho nedostatku, aké tam ten starý úbohý navigátor má,“ spomínal si Newton. Aby sa s lietadlom zoznámil, pozvali ho na základňu Marham. „Išiel som do hangáru a skoro som spadol z nôh, keď predo mnou otvorili nos lietadla a ukázali mi, že tam mám sedieť,“ povedal.

Najprv mu to pripadalo klaustrofobické. Navigátor má len dve malé okienka, ktoré Newton žartovne nazýva „indikátory dňa a noci“. Skoro nič z nich totiž nevidno. Okrem toho má navigátor k dispozícii iba periskop, ktorý sa používa pri fotografovaní.

Navigátor v Canberre sa na nedostatok práce sťažovať nemohol. „Pilot ovláda riadenie a motory. Všetko ostatné kontroluje navigátor. Okrem navigovania máme na starosti IFF (identifikačný systém), rádiostanice, varovný systém, klamné ciele a v prvom rade kamery. Pilot ovláda iba malú kameru používanú v malých výškach. Hlavné operačné kamery má na starosti navigátor,“ vyrátal Newton a dodal: „Nechcem byť k pilotom hrubý, ale podľa mňa je definíciou dobrého pilota ten, ktorý robí to, čo sa mu povie!“

Okrem toho, že mal v stiesnených podmienkach plné ruky práce, bola navigátorovi naviac po väčšinu času zima. V Canberre je samozrejme vyhrievanie, to však ovláda pilot. Tomu je pri dlhých letoch teplo v presklenom kokpite, do ktorého praží slnko a preto vykurovanie dáva na minimum. Výsledkom je, že navigátor mrzne. „Tu sa prejavila skutočná schopnosť posádky spolupracovať. Pilot sa obliekol úplne naľahko, kým navigátor si dal dvoje ponožky a spodky, aby to nejak vyrovnali,“ povedal Newton.

Z uzemnenia lietadiel a rozpustenia jednotky je Newtonovi smutno, ale ostáva realistom. „Ten čas musel prísť. Najmä po 11. septembri odviedli Canberry kusisko práce. Bolo to asi najrušnejšie obdobie v nedávnej histórii 39. perute. Ale tieto lietadlá sú už naozaj zastarané. Nemajú varovný systém pred raketami s infračerveným navádzaním, nemajú vystreľovacie sedačky, ktoré by fungovali pri nulovej výške a nulovej rýchlosti. V ére hi-tech operácií už naozaj mali skončiť. Ale konštrukcia lietadla je super. Ak by urobili nové Canberry s lepšími motormi a s lepším kokpitom s modernými prístrojmi a väčším pohodlím, viem si predstaviť, že by pokračovali. V súčasnom stave je však skutočne čas odísť do výslužby,“ uzavrel Newton.

 

S/Ldr Roger Newton

Posted by: Patejl at 17:16 | link | comments
canberra, letectvo - air force

Bye, bye, Number 39 Squadron

 

Poslednou jednotkou, ktorá s Canberrami lietala, bola 39. peruť. Z poslednej misie na Blízkom východe sa fotoprieskumné stroje PR Mk.9 vrátili 23. júna 2006. V Británii ich čakalo už len rozhodnutie o uzemnení. Jeden z najdlhšie existujúcich útvarov RAF zajtra (30. júla) zanikne aj formálne, keď zloží svoju zástavu. Včera sa konala rozlúčková prehliadka na základni Marham. Jej súčasťou bolo vystúpenie Red Arrows a prelet tankovacieho VC-10 zo 101. perute – prvej jednotky, ktorá začala operačne používať Canberry v roku 1951. Zlatým klincom programu bol prelet Canberry. Bola to po 55 rokoch jej posledná misia v RAF.

39. peruť vznikla 15. apríla 1916 v Hounslow. Jej úlohou bolo čeliť náletom nemeckých vzducholodí. Na túto úlohu bola priam žalostne vybavená strojmi B.E.2c. Aj napriek mizerným výkonom tohto lietadla dokázal Lt. William Leefe Robinson v noci z 2. na 3. septembra 1916 zostreliť vzducholoď SL11. Leefe Robinson za tento úspech dostal najvyššie vyznamenanie – Viktóriin kríž.

Koncom roka 1917 nahradili zeppeliny bombardéry Gotha. Aj 39. peruť prešla na podstatne výkonnejšie stroje Bristol F.2b Fighter. Napriek tomu získala prvý potvrdený zostrel až v noci z 19. na 20. mája 1918, pri poslednom nemeckom nálete na Londýn.

Po skončení vojny 39. peruť hneď 16. novembra 1918 rozpustili. Už 1. júla 1919 ju však znovu obnovili, tentoraz ako bombardovaciu s lietadlami D.H.9a. V roku 1929 jednotku presunuli do Indie, kde pôsobila proti povstaleckým kmeňom. Používala stroje Westland Wapiti a neskôr Hawker Hart. Nálety boli väčšinou úplne neúčinné, pretože gentlemanskí Briti zvykli varovať protivníka 48 hodín vopred.

V júni 1939 sa peruť definitívne zbavila dvojplošníkov a dostala prvé moderné lietadlá, dvojmotorové ľahké bombardéry Bristol Blenheim. Následne ju presunuli do Singapuru. Prelet sa zmenil na katastrofu, keď postupne havarovalo sedem lietadiel. V apríli 1940 sa 39. peruť presunula cez Indiu do Adenu. Tu ju zastihol vstup Talianska do vojny. Prvé bojové misie novej vojny odlietala nad okupovanou Etiópiou, potom prešla do Egypta. V januári 1941 jej dožičili krátku prestávku v bojoch. Zároveň dostala nové lietadlá Martin Maryland a prvýkrát v histórii sa stala fotoprieskumnou jednotkou. Jej personál bol v tom čase doslova medzinárodný – tvorilo ho 18 národností.

V auguste 1941 dostala torpédové stroje Bristol Beaufort a k prieskumným pribudli aj protilodné úlohy. V priebehu roku 1942 jednotka potopila taliansku transportnú loď Victoria a torpédoborec a poškodila krížnik a nákladnú loď. Jej letci tiež zostrelili dve nepriateľské lietadlá. V lete 1943 peruť opäť prezbrojili na stíhacie bombardéry Bristol Beaufighter. Jednotka s nimi potopila ďalšiu veľkú nákladnú loď pri Neapole a zostrelila päť bombardérov. Väčšinou však útočila na pozemné ciele v Taliansku, Grécku a v Juhoslávii. V januári 1945 zamenila Beaufightery za stredné bombardéru Martin Marauder. S nimi väčšinou operovala nad Juhosláviou. Poslednú misiu vojny vykonala 39. peruť 4. mája 1945.

Po skončení druhej svetovej vojny sa ju chystali niekoľkokrát zrušiť, zakaždým však tomuto osudu unikla. S lietadlami De Havilland Mosquito, Hawker Tempest a Gloster Meteor lietala najmä v zóne Suezského prieplavu, neskôr na Malte a na Cypre. Prvé Canberry vo verzii PR Mk.3 (fotoprieskumná) a T Mk.4 (cvičná) dostala 1. júla 1958. Iné typy lietadiel odvtedy 39. peruť nepoužívala. Prvé Canberry slúžili najmä na mapovanie východnej Afriky a Blízkeho východu. V októbri 1962 dostala Canberry PR Mk.9, ktoré slúžili už aj na taktický prieskum pre NATO v Európe. Po 41 rokoch v zahraničí sa 39. peruť 1. októbra 1970 vrátila do Británie, na základňu Wyton. V máji 1982 ju zrušili. Časť lietadiel predali do Chile, časť prešla pod 1. PRU (Photographic Reconnaissance Unit), kde sa naďalej používali na letecké snímkovanie. O desať rokov neskôr sa však opäť vynorila potreba rozšíriť túto jednotku a tak v júli 1992 z 1. PRU opäť vznikla 39. peruť. Jej domovskou základňou sa stal Marham. Postupne lietala operačne nad Bosnou, Kosovom, Somálskom, Rwandou, Irakom a Afganistanom. Peruť pokračovala aj v leteckom mapovaní v Afrike i v Európe. Počas pôsobenia v Keni jednotka založila vlastnú charitatívnu nadáciu.

Heslom 39. perute bolo latinské Die Noctuque (Vo dne v noci). Napĺňala ho počas celej svojej existencie.

 

 

 

 

Posted by: Patejl at 13:23 | link | comments
canberra, letectvo - air force

Bye, bye, Canberra (2. časť)

 

Fotogaléria

 

(všetky snímky pochádzajú z internetových stránok RAF)

 

Toto je dôkaz možností prieskumnej Canberry: Fotografia londýnskeho Big Benu. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa lietadlo v okamihu zhotovenia snímky nenachádzalo pri južnom cípe ostrova Wight, nejakých 190 km odtiaľ...

Posted by: Patejl at 16:10 | link | comments (1)
canberra, letectvo - air force