Nočný klub je miestom relaxu. Ak hľadáte fundované texty podložené bádaním v archívoch, odporúčam vám odbornú literatúru a časopisy. Ja na to nemám čas. Na druhej strane sú tu články, ktoré sa v mainstreamových médiách väčšinou neobjavujú. Takže niečo medzi...
Sú to veci, ktoré ma zaujali a chcel som si o nich zistiť viac - lietadlá, lode, vojenská technika, a najmä ľudia, ktorí za tým všetkým stoja.
Beutepanzer
Blog o bunkroch
Dolin history web
DruháSvetová.sk
Forum Letky 13
French armor
Modelforum
Revi illegal
RKKA in WWII
Stranky Tomasa Jakla
today
December 2007
October 2007
September 2007
July 2007
June 2007
May 2007
April 2007
March 2007
February 2007
December 2006
November 2006
October 2006
September 2006
August 2006
July 2006
June 2006
May 2006
canberra
detail sets
historical photo sets
hobby
in english
letectvo - air force
liga vynimocnych
military books
military music and video
namornictvo - navy
pozemne vojsko - ground forces
uss oriskany
vylety do historie
visited *loading* times
Keď som chystal predchádzajúci článok o Iwodžime, tak som netušil, že v tom čase zomrel posledný z vojakov, ktorý vztyčovali vlajku na Suribači. Charles W. Lindberg patril k skupine šiestich vojakov, ktorí vztýčili pôvodnú menšiu vlajku. Nafotil ich pri tom mariňácky fotograf Louis R. Lowery. O pár hodín poslali na Suribači druhý tím, ktorý na hore vztýčil väčšiu vlajku. Túto akciu zaznamenal fotograf agentúry AP Joe Rosenthal a jeho snímka sa stala jedným z najznámejších záberov druhej svetovej vojny.
Z každej šesťčlennej skupiny, ktoré v krátkom odstupe vyniesli vlajky na Suribači, padli v nasledujúcich dňoch traja vojaci. Lindberg mal „šťastie“ - 1. marca 1945 ho strelili do ramena a čakala ho evakuácia z iwodžimského pekla. Dostal Purpurové srdce za zranenie a Striebornú hviezdu za statočnosť. Až v nemocnici sa dozvedel o vztýčení druhej vlajky. Na prvú skupinu sa akosi pozabudlo. Keď ľuďom hovoril, že vztýčil prvú vlajku na iwodžime, vysmievali sa mu, že si vymýšľa. V roku 1954 odhalili pamätník námornej pechoty, na ktorom boli však iba mená druhej skupiny. Lindberg až do konca života bojoval za väčšie uznanie pre prvú skupinu. Obchádzal školy a zhromaždenia veteránov a prednášal na nich prejavy. Vo svojom dome premenil jednu izbu na múzeum, v ktorom vystavoval staré fotografie a pamiatky z vojny. Až v roku 1995 prijal kongres Minnesoty rezolúciu na jeho počesť. Od 10. júna bol Lindberg v nemocnici na predmestí Minneapolisu. V nedeľu 24. júna zomrel.
Pred niekoľkými rokmi poskytol AP rozhovor o udalostiach z 23. februára 1945. Ráno s plameňometom útočil na japonské bunkre na úpätí Suribači. Potom sa pridal k piatim mariňákom, ktorí sa šplhali na vrchol. „Dvaja z nás našli dlhú rúru. Priviazali sme k nej vlajku, zobrali sme ju na najvyšší bod, aký sme mohli nájsť a vztýčili. Dole začali vojaci jasať, lode spustili sirény, bolo to niečo, na čo nikdy nezabudnete," povedal vtedy Lindberg. Podľa väčšiny zdrojov nariadili výmenu vlajok, pretože prvá bola príliš malá a na kopci ju nebolo dobre vidno. Lindberg však tvrdil, že jeho veliteľ sa bál, že by si vlajku mohol niekto vziať ako suvenír. Preto nariadil, aby ju nahradili a zobrali do bezpečia.
Túto fotografiu pozná asi každý záujemca o druhú svetovú vojnu. Fotograf Joe Rosenthal za ňu získal Pulitzerovu cenu. Zachytáva piatich amerických mariňákov a jedného námorníka, ako 23. februára 1945 vztyčujú vlajku na vrchole hory Suribači na ostrove Iwodžima. Traja zo šiestich vojakov, vrátane Michaela Stranka pôvodom zo Slovenska, mali pred sebou už len pár posledných dní života. V ďalších bojoch padli.
Už menej známe je, že vojakov a Rosenthala sprevádzali ešte dvaja kameramani námornej pechoty. Jeden z nich, Bill Genaust, celú scénu vztyčovania vlajky nakrútil. Ani jemu však nebolo súdené dožiť sa konca bojov na Iwodžime. O deväť dní zahynul na kopci 362A. Mariňáci tam 4. marca 1945 prehľadávali jaskyňu a požiadali Genausta, aby im požičal kameru. Chceli si s ňou posvietiť v tmavých podzemných chodbách. Genaust sa dobrovoľne prihlásil, že im posvieti sám. Japonci ho zastrelili. Ostatní mariňáci po prestrelke vchod do jaskyne zavalili výbušninami.
Genaust bol príslušníkom 28. pluku námornej pechoty. Mal funkciu kameramana, ale mal aj vojenský výcvik, aby mohol pomáhať svojim spolubojovníkom v prvej línii. Pred bitkou o Iwodžimu ho zranili na Saipane. V čase smrti mal 38 rokov. Jeho nahrávku dlho zverejňovali bez mena autora, v súlade s predpismi námornej pechoty. Uznania sa dočkal až po dlhom čase. V roku 1995 umiestnili na vrchole Suribači bronzovú plaketu na jeho počesť. Jeho telo však dodnes leží v zasypanej jaskyni. A to sa rozhodol zmeniť 64-ročný podnikateľ Bob Bolus zo Scrantonu, ktorý sa o Genaustovom príbehu dočítal pred dvomi rokmi. Zo svojho vrecka dal tisíce dolárov na pátranie v archívoch, ale aj geologický prieskum na Iwodžime. Potom začal bombardovať americké ozbrojené sily telefonátmi, aby Genaustove pozostatky doviezli domov. „Ako ho môžeme ignorovať a nechať ho v jaskyni spolu s ďalšími nezvestnými vojakmi? Veď nám dal symbol vlastenectva, ktorý máme dodnes!" vyhlasoval. Jeho úsilie nakoniec presvedčilo Veliteľstvo pre evidenciu zajatcov a nezvestných (JPAC), aby na Iwodžimu pred týždňom vyslalo pátrací tím.
Na ostrove naposledy pôsobilo JPAC v roku 1948. Väčšinu z 6821 zabitých vojakov odviezli domov, približne 280 však je stále nezvestných. V tom nie sú zarátaní námorníci a letci, ktorí zmizli nad morom, ale iba tí, ktorí podobne ako Genaust ostali na pevnine, väčšinou v jaskyniach. Je veľká šanca na ich nájdenie. Pátrací tím má k dispozícii podrobné mapy z vojny a pri zameraní pomocou GPS topografia sedí. Veľké problémy spôsobuje iba hustý porast, ktorý celú oblasť pokrýva.
S hľadaním pomáha aj japonská vláda a armáda. Na ostrove, ktorý pred pár dňami opäť dostal pôvodné predvojnové meno Iwo To, pôsobia japonskí pátrači už niekoľko desaťročí. Doteraz našli 8595 pozostatkov z viac ako 20-tisíc zabitých japonských vojakov.
Nasledujú zábery, ktoré Genaust nakrútil na hore Suribači. Najprv ich zverejnili v závere čiernobieleho filmového týždenníka, originálne zábery však boli farebné.
V júli 1942 smerovala do Veľkej Británie z USA skupina dvoch bombardérov B-17 Flying Fortress a šiestich stíhačiek P-38 Lightning. Išlo o súčasť operácie Bolero - presunu amerických leteckých jednotiek na Britské ostrovy. Rutinný prelet sa zmenil na drámu, keď im zlé počasie prekazilo medzipristátie na Islande. Pokúsili sa vrátiť do Grónska, ale na letisko nedoleteli. Celá skupina musela núdzovo pristáť na ľadovci. Našlo ich pátracie lietadlo a po troch dňoch zachránili tímy so psími záprahmi.
Lietadlá pochoval sneh a ľad. Postupne sa nad nimi vytvorila viac ako 80 metrov hrubá vrstva. Skupinu začali volať Lost Squadron a hoci sa vedelo, kde približne je, od 70. rokov ju neúspešne hľadalo viacero expedícií. Až tá dvanásta v roku 1992 uspela a vyslobodila z ľadového zajatia P-38F sériového čísla 417630. V roku 1942 ho pilotoval Harry Smith Jr.
Nasledovala dlhá rekonštrukcia do letuschopného stavu. Od roku 2002 býva Lightning, príznačne pomenovaný Glacier Girl, ozdobou leteckých dní. Teraz sa chystá dokončiť cestu, ktorá sa pred 65 rokmi skončila nedobrovoľným pobytom v ľadovci. Dnes v noci nášho času vyráža z Teterboro v New Jersey do Duxfordu vo Veľkej Británii. Let na etapy cez Kanadu, Grónsko a Island potrvá presne týždeň. Do Duxfordu by mal Lightning doraziť v piatok 29. júna. V dňoch 7. a 8. júla bude ozdobou Flying Legends Air Show 2007 a nasledujúci deň vyrazí z Duxfordu na cestu naspäť. Do USA sa vráti 12. júla. Celý prelet možno sledovať na stránke AirShowBuzz, konkrétne tu. Nazvali ho Operácia Bolero II podľa pôvodného kódového označenia akcie.
Prvých 100 míľ dnešnej etapy by mal Glacier Girl sprevádzať ďalší veterán - dvojmiestny TF-51 Mustang. Na zadnom sedadle mal sedieť posledný žijúci príslušník Stratenej perute, 89-ročný Brad McManus. Ten pred 65 rokmi pilotoval iný P-38, ktorý je dodnes pod ľadom.
Šťastný let!
Takto vyzerala Glacier Girl, keď ju našli v roku 1992...
...a takto vyzerá dnes.
Brad McManus pózuje pred Glacier Girl s pilotom, ktorý s ňou poletí do Duxfordu.
A tu už je Steve Hinton v kokpite pred odletom.
Glacier Girl vyráža na cestu v sprievode Mustangu.
Angličtina má taký výraz, že "receiving end". Týka sa zbraní a je to ten koniec, ktorý to schytáva. A väčšinou to schytáva poriadne. Aspoň na to, čo je na nasledujúcich videách, by som sa teda veľmi zblízka pozerať nechcel. Ale takto doma je to iné - aj hudobný doprovod je tam väčšinou dobre zvolený... 
B - 52 - More amazing video clips are a click away
Po klasike B-52 je tu niečo podobné v podaní B-2:
AC-130:
Blízku palebnú podporu majú na starosti väčšinou mixéry:
Predchádzajúce videá však vôbec neznamenajú, že by receiving end bol iba na zemi. Myslím, že toto by nejakým flígrom mohlo spôsobiť celkom slušné vrásky:
2K22 Tunguska M-1 - Watch the top videos of the week here
Template by Splinder.com | header image credit: Markus Gann © www.begann.de